Prečo nechceme povinné elektronické aukcie

Tento nadpis by sa asi hodil lepšie do blogu nejakého dodávateľa (aj keď aj my sme dodávateľ) a nie na stránky najväčšieho poskytovateľa softwaru na aukcie na Slovensku. Ale klasický dodávateľ by ešte z nadpisu vyhodil “povinné”

Dnes sú aukcie veľkou módou. Za tie roky, čo školím klientov, som sa vždy na začiatku školenia pýtal, kto nikdy nepočul o aukcii. Pred piatimi rokmi sa hlásili skoro všetci. Postupne ten počet klesal a dnes (29.9.2010) sa už neprihlásil nikto. Aukciám sa jednoducho dnes nedá uniknúť. Je to moderná téma, v novinách skoro každý deň, diskusie pod článkami nekonečné a niektoré z príspevkov aj zmysluplné. Vláda sa rozhodla, že to s aukciami skúsi. Snahy tu boli aj v minulom volebnom období, ale zostali len na úrovni rétorických cvičení o 30% úsporách vo verejnom obstarávaní.

Títo vyzerajú byť iní. Aukcie boli predvolebnou témou, po voľbách o nich vláda neprestala hovoriť a dokonca sa tu aj objavil návrh novely zákona o verejnom obstarávaní, ktorý prikazoval uskutočňovať aukcie pri nákupe tovarov pre všetkých obstarávateľov. Minulú stredu síce na vláde neprešiel (?) ale už v piatok to kompenzovali uznesením vlády, ktoré prikazuje všetkým ústredným orgánom, ich organizáciám, štátnym podnikom použiť aukcie pri obstarávaní tovarov A SLUŽIEB A PRÁC (čiže vždy) od januára budúceho roku. Viac tu a tu .

Oproti návrhu zákona síce vypadla minimálne samospráva (tu ale aukcie aj tak tí, čo chceli, používajú) a spoločnosti, kde štát nemá 100% účasť, ale na druhej strane sa rozšíril okruh použitia z tovarov na všetko. A teraz poďme počítať. Ministrov je 12, nech má každý vo svojom rezorte len 20 organizácií (veľmi veľmi konzervatívny odhad, ale pre toto počítanie nám to stačí). To je 240 organizácií, k tomu nejaké tie ústredné orgány, dajme tomu 20, potom štátne podniky – možno 20. Ďalej nemusíme počítať, zatiaľ je to približne 280 subjektov. Títo všetci by mali o tri mesiace nabehnúť na elektronické aukcie pri všetkom a bez výnimky. Takže máme približne určenú stranu dopytu. A teraz sa poďme pozrieť na stranu ponuky.

Trh poskytovateľov elektronických aukcií je neobvyklý. Počet hráčov sa dá spočítať na prstoch jednej ruky a keď to veľmi preženiem, tak nám stačí maximálne ruka druhá a aj na nej ostanú neobsadené prsty. Teoreticky tu existuje EVO, program na elektronické verejné obstarávanie zabezpečený štátom, ktorý stál veľa peňazí a nikto ho nechce (používať). Od roku 2007 len niečo vyše 300 súťaží z celej možnej skupiny stoviek verejných obstarávateľov, ktorí sa tešili, že budú mať program zadarmo. EVO ale rieši len fázu zadávania ponúk, modul aukcie síce má, ale nikto ho nikdy nepoužil a z toho je jasné, že tadiaľ cesta nevedie (prvá aukcia bude v týchto dňoch na ministerstve školstva, podľa mňa aj posledná). EVO určite nemôžeme v našom prípade brať ako možný software na nasadenie aukcií od januára. Potom je tu NAR marketing, so svojim produktom PROe.biz. NAR je ďaleko najväčším hráčom na trhu (odhad je 80%), s najväčším počtom uskutočňovaných aukcií, s najväčším počtom klientov, užívajúcich software na aukcie. Ale NAR má na Slovensku v tejto chvíli niečo vyše 50 aktívnych klientov, ktorí aukcie pravidelne vyhlasujú. Začína nám to zapínať? Pokiaľ by NARu pripadla len polovica z možného koláča, znamenalo by to trojnásobok existujúcej klientely. Je potrebné si uvedomiť, že predajom softwaru to celé len začína, nie končí. Ten, kto chce aukcie používať, musí vedieť, ako na to, resp. sa to niekde naučiť. Znamená to trvalé poskytovanie odbornej pomoci, konzultácie pri nastavení jednotlivých súťaží, komunikácia s dodávateľmi, pomoc s prípravou aukcií … To sú stovky nových súťaží a na trhu v súčasnosti nie je dostatok ľudí s potrebnými odbornými znalosťami. 

Ďalší poskytovatelia sú viac-menej symbolickí. Je ich menej ako 5, počet predaných softwarov môžme odhadovať na jednotky a skôr o nich počuť v tlači vo vlastných PR článkoch ako v reálnom nasadení.

Potom je tu druhá skupina poskytovateľov, ktorí ale nepredávajú software, ale živia sa outsourcingom aukcií. Za úplatu uskutočnia elektronickú aukciu za obstarávateľa, ktorý “len” pripraví podklady, uskutoční zber prvotných ponúk a odovzdá predbežné vyhodnotenie. Tieto firmy majú pomerne širokú klientelu, pretože u každého klienta uskutočnia zopár aukcií a potom idú ďalej, lebo obstarávateľ zistí, že je to príliš drahé. Keďže vláda predpokladá povinné aukcie, teda vždy a dlhodobo, toto nie sú možní dodávatelia požadovaného produktu. Čiastočne dopyt pokryjú, ale v našom prípade nehrajú podstatnú úlohu, pretože sa bavíme o stovkách až tisíckach aukcií. Týchto firiem je na trhu tiež len pár a niektorí sem priputovali aj zo skupiny predajcov softwaru, lebo sa im na tomto poli darí viac.

Zrátané a spočítané, aj keby sa všetci aktuálni provideri na trhu spojili, nie sú schopní pokryť ani polovicu aktuálneho dopytu… Vzniká tu priestor pre “rýchlokvasené” produkty, ktoré vzniknú za pár dní s nálepkou sw na e-aukcie a zaplavia trh. Obstarávateľ, ktorý nemá žiadne informácie o tom, čo vlastne chce a ako taký software má vyzerať, je v pasci. Získa lacný program bez akejkoľvek podpory, ale on musí 1. januára vyhlásiť prvé aukcie. Prvé takéto požiadavky už začínajú chodiť a je jasné, že úradníci nevedia, čo majú dopytovať. Toto všetko v konečnom dôsledku môže priniesť diskreditáciu aukcií, pretože sa začnú množiť nepodarené súťaže (v dôsledku absencie know-how), na ktoré odporcovia aukcií len čakajú.

Povinné elektronické aukcie sú dobrou (aj) politickou témou. Aukcie naozaj fungujú a sú prínosom pre každého obstarávateľa, ktorý ich zaviedol. Ale uvedomil si niekto, kto tento návrh presadil, že drvivá väčšina tých, ktorí aukcie od januára musia používať, to nebude vedieť efektívne nasadiť a používať?