Predražené nákupy alebo hrušky s jablkami?

Zaujal ma článok Upíri štátu, predražené nákupy papiera A4 na čiernobielu tlač o 48%. Autor v ňom na základe informácií z centrálneho registra zmlúv porovnáva  jednotkové ceny kancelárskeho papiera A4, za ktoré ho nakupuje vybraných sedem verejných obstarávateľov. A týmto porovnaním dospel k šokujúcemu záveru vyjadrenom v nadpise svojho článku. Vo firemnom nákupe sa pohybujem od roku 2001, elektronickým aukciám sa venujem od roku 2004 a krátko potom som sa začal zaoberať ich implementovaním do procesov verejného obstarávania. A s autorom jednoducho nemôžem súhlasiť, aj keď ja som ten posledný, kto by obhajoval efektivitu nákupu štátnych organizácií. Použité argumenty ale nedávajú logiku a čísla sú (verím, že nie zámerne) používané veľmi tendenčne.

Argument č.1:

Ministerstvo vnútra nakupuje ten istý kancelársky papier A4 od toho istého dodávateľa za 48 % vyššiu cenu ako Sociálna poisťovňa.

Ja hovorím – No a? Časy, keď ceny určoval centrálne štát, sú dávno preč. Našťastie aj u nás už vo väčšine prípadov ceny určuje trh. “Chceš kúpiť papier? Mám ho za toľko. Máš ďalšie ponuky? Ok, tam môžeme súťažiť a ty si vyber. Nemáš? Tak ber alebo nechaj tak.” Je to výrazne zjednodušené, ale jednoducho ceny určuje stret ponuky s dopytom (a vo verejnom obstarávaní v podstate len stret ponúk, pretože na strane dopytu sa viacmenej nevyjednáva) a nie to, za koľko nakúpila papier Sociálna poisťovňa v určitom čase a za určitých podmienok. Neskôr ukážem, že aj tých 48% je nezmysel. Je povinnosťou verejného obstarávateľa pripraviť súťaž tak, aby získal čo najviac ponúk a tým zabezpečil efektívnu súťaž. Bohužiaľ takýto stav je ešte stále veľmi zriedkavý. Ale ak na konci e-aukcia vyhodnocuje len dve alebo jednu ponuku, veľké zázraky s pohybom cien smerom nadol čakať nemôžeme.

Ďalej autor polemizuje o to, že firma XY ponúkla v sledovanom období v ôsmych verejných obstarávaniach 8 rôznych cien za rovnakú položku a nikto v štátnej sfére si to nevšimol.

?? Čo si kto mal všimnúť? Je výhradným právom každého dodávateľa vypracovať svoju cenovú ponuku do výberového konania podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Ponuky vznikajú v konkrétnom čase a v konkrétnych podmienkach. Každá z nich je preto jedinečná a odráža napríklad skutočnosti ako: mám zákazky? je to dobrá referencia? oplatí sa mi to vzhľadom na ostatné podmienky súťaže? bola použitá e-aukcia? dostal obstarávateľ dostatočný počet ponúk aby bola zabezpečená súťaž? a podobne. Porovnávať jednotkové ceny bez ostatných súvislostí je nezmysel.

Argument č.2:

Opäť testované štátne organizácie nakupujú od veľkoobchodníka drahšie ako sú maloobchodné ceny v Tescu.

Netuším, prečo autor porovnáva výsledky verejných obstarávaní s maloobchodnými cenami v Tescu. Verejné obstarávanie je pomerne komplikovaný proces a tí, ktorí podľa neho postupujú, sú viazaní príslušným zákonom. Pri objemoch nákupov, ktoré sú v článku spomínané, verejné obstarávanie nepozná postup – skoč do auta a dovez z Tesca 4 kartóny papiera. Tescu, mimochodom, nikto nebránil, aby sa zúčastnilo predmetných obstarávaní. Každopádne autor opomenul fakt, že verejné obstarávanie sa vždy robí na celkové náklady – teda napríklad vrátane dopravy po celom Slovensku. V prípade Ministerstva vnútra je to napríklad až 259 dodacích adries po celom Slovensku (Pri Okresnom súde v Topoľčanoch sa jedná len o jedinú adresu). A toto vám Tesco za svoju cenu nezabezpečí…

Pozrime sa na záverečnú tabuľku, ktorá podľa mňa veľmi nešťastne porovnáva neporovnateľné. Referenčnou cenou za balík papiera je cena z Tesca, vyššie som uviedol dôvody, prečo už tento predpoklad je nesprávny. Najlepšie potom vyzerá nákup Sociálnej poisťovne (SP), ktorá si vysúťažila cenu dokonca nižšiu, než ju v auguste tohto roku malo Tesco na predajni. Zmluva SP je ale z roku 2010, ostatné porovnávané zmluvy sú len niekoľko mesiacov staré, takže obstarávanie SP sa konalo v iných podmienkach. Dodávka papiera pre SP je okrem toho len súčasťou balíka ďalších skoro 1000 položiek, pričom tabelačný papier a obálky sú v porovnateľných objemoch. Takže dodávateľ mal väčší priestor na hýbanie s cenou ako napríklad pri ministerstve vnútra, kde papier je jedinou nakupovanou komoditou. Druhý najlacnejší nákup sa podaril na Okresnom súde v Topoľčanoch. Tu ale ide “len” o 7500 EUR, čiže zákazku s nízkou hodnotou a je otázne, či ročná zmluva na fixnú cenu bola tým najlepším riešením. Na druhej strane takúto dodávku zvládne ľubovoľný lokálny dodávateľ, takže je tu predpoklad na väčší tlak na cenu, čomu sa musel víťaz prispôsobiť.

A teraz najväčší “hriešnik”, ministerstvo vnútra, ktoré podľa autora predražilo svoj nákup oproti SP o 48%. Autor sa ale v tomto prípade trochu pohral s číslami, alebo si nesprávne pozrel danú zmluvu. Pri cene 3,02 EUR za balík totiž uvádza nakupované množstvo ako “neuvedené”. Pohľad do zmluvy ale hovorí, že daná cena platí pri objednaní 1-25 balíkov. Takže porovnávame cenu za objednanie jedného balíka pre MV SR s cenou za 30.000(!) balíkov u SP. Takéto porovnanie samozrejme nemôže pre MV SR dopadnúť dobre. Pri objednaní 200 a viac balíkov ale ministerstvo vysúťažilo cenu 2,58 EUR za balík, čo ho v autorovej tabuľke zrazu posúva z posledného na druhé miesto, tesne pred súd v Topoľčanoch.

Pikoška na záver. Pohľad do zverejnených faktúr SP z posledného obdobia ukazuje, že poisťovňa nakupuje väčšinu papiera v cene 2,58 EUR za balík s DPH…

Takže kto je tu víťaz a kto porazený?

P.S. Nikdy som nepracoval v žiadnej zo spomínaných inštitúcií ani u víťaza spomenutých tendrov.

Ako je to s e-aukciami na Slovensku dnes

Elektronické aukcie sú hit. Tušili sme to v minuloročnej predvolebnej kampani, prišlo septembrové uznesenie vlády a napokon aprílová novela zákona o VO. Každú chvíľu čítame (alebo pozeráme) o úspešných e-aukciách, vysokých úsporách a moderných ministroch. Na druhej strane máme ministra, ktorý už dávno vedel, že diaľnice sa e-aukciami stavať nedajú, máme ÚVO, ktoré po piatich rokoch e-aukcií v zákone o VO rieši, ako tie e-aukcie majú vlastne vyzerať, máme “bezplatné” EVO, ktorého e-aukčný modul sa po rokoch opomínania začal používať len preto, že to niektoré ministerstvá dali jednoducho príkazom a máme aj softvér, kde si môžete e-aukciu urobiť za skvelých 10 eur. Ako to teda s e-aukciami u nás naozaj je?

Na septembrovú výzvu bezplatne si vyskúšať na pol roka najpoužívanejší softvér na trhu kladne reagovala menej ako polovica ministerstiev. Zvyšok sa rozhodol, že taký luxus, ako mať niečo zadarmo, si nemôžu dovoliť, a preto sa rozhodli rovno vypísať tendre na nákup e-aukčného softvéru. Podivná logika, hlavne ak si uvedomíme, že na trhu existuje niekoľko poskytovateľov, ktorí časovo obmedzenú bezplatnú prevádzku svojich softvérov umožňujú.

Nami organizovaný novembrový workshop o e-aukciách v obstarávaní, ktorý bol akýmsi úvodom do tejto problematiky sa stretol s veľkým záujmom, vyše 120 účastníkov tohto podujatia prekvapilo aj nás. Znamenalo to, že táto téma je aktuálna, otázok je viac ako odpovedí a nikto vlastne nevie, čo bude po novom roku, kedy majú byť aukcie povinné pre centrálne orgány.

Medzitým sa trh rozhýbal, na trhu sa objavili noví hráči, tí starí oprášili ponuky, obleky a snažili sa ukrojiť si z koláča čo najväčší kus. Keďže úradníci podcenili prípravu, tesne pred koncom roku ich prekvapili listy z ministerstiev o tom, že na základe uznesenia vlády spred pár mesiacov sú povinní o pár dní všetky obstarávania vykonávať pomocou elektronickej aukcie. A vraj keby sa náhodou nevedeli rozhodnúť v neprebernej ponuke trhu, štát im dáva k dispozícii praxou overený a bezplatný systém EVO. Počkať, praxou overený nebol (3 e-aukcie od roku 2007, všetky na jeseň 2010), a vlastne ani bezplatný. Tí šťastnejší sa vôbec rozhodovať nemuseli, niektoré ministerstvá im rovno EVO nanútili.

Pre tých ostatných nastal boj s časom, za pár dní vybrať e-aukčný softvér resp. poskytovateľa. Ťažká úloha pre niekoho, kto nikdy reálnu e-aukciu a vlastne ani poskytovateľa pri práci nevidel. Ako to teda urobíme? Zadanie nemôže byť komplikované, je to predsa len nejaký blbý program. Takže dáme požiadavku na súlad so zákonom o VO a je to. Jediné kritérium – cena. Služby? Aké služby, žiadne služby nepotrebujeme. A tak sa vyberalo, vyhodnocovalo a nakupovalo. Zlaté obdobie superlacných programov bez akejkoľvek pridanej hodnoty. V tých pár eurách totiž žiadna pridaná hodnota byť nemohla, jednoducho sa tam nevojde. To sa ale kupujúci dozvie až vo chvíli, keď začne program aj používať. Že ten server sem-tam spadne, lebo za malé peniaze málo muziky. Že to bolo uprostred nadlimitky, ktorú na ministerstve pripravovali pol roka? Ale to nám nikto nepovedal, že za tie peniaze to má aj bezproblémovo fungovať. Technické problémy sa riešia dlho, nemám sa komu dovolať, uchádzač nevie, čo má robiť? Všetko má svoju cenu. Mať softvér a vedieť ho efektívne využívať totiž nie je to isté.

Uchádzači, ktorých podľa rozhodnutí ÚVO všetci diskriminujú, veľmi rýchlo zistili, odkiaľ vietor fúka a kde sú diery v zákone. Z e-aukcií sa stali internetové hry, kde sa firmy zahrajú na online súťaž a keď sa dostanú s cenami na nulu, prípadne pár centov, s úsmevom na tvári pošlú obstarávateľa do háj, vraj sa len pohrali a zákon je na nich (uchádzačov) prikrátky. Majú to naštudované, koťuhy. Našťastie tú pár možností na ochranu vyhlasovateľov máme, len sa musia naučiť ich využívať.

E-aukcie stále čakajú na svoju príležitosť. To, čo bezproblémovo funguje v súkromnom sektore, sa v tom verejnom utápa v nedokonalom zákone, absurdnom chápaní transparentnosti a diskriminácie, záujmami politikov a v neposlednom rade aj dodávateľov. Potrebujeme zákon, ktorý nechráni len uchádzačov ale aj obstarávateľov. Potrebujeme politikov, ktorí o e-aukciách nielen rozprávajú ale ich realizovanie aj priamo podporujú a/alebo odmeňujú. Potrebujeme zodpovedných dodávateľov, ktorí poznajú svoje hranice a vedia, že vyhrať e-aukciu je predovšetkým záväzok. Len tak sa môžeme pohnúť dopredu.

Jak je to s e-aukcemi, etikou a slušností?

Je obecně přijímanou skutečností, že e-aukce ve veřejném sektoru umožňují šetřit městské a obecní peníze. Že průhlednost – dnes se s oblibou říká transparentnost, kterou s sebou e-aukce přináší je ze strany obstaravatele neoddiskutovatelným „prohlášením slušnosti“. Je to dáno tím, že jednotlivé kroky vyhlašovatelů a také předkladatelů nabídek si všechny kvalitnější softwary zapisují. Ukládají se do paměti v softwaru, které se říká černá skřínka, protože informace v ní nejdou měnit.  Znamená to, že jakýkoliv auditor je pak může i po mnoha létech vytáhnout na světlo a porovnat se standardy jiných výběrových řízení, případně propojit a porovnat s novými informacemi. Vyhlašovatelé výběrových řízení tak dávají najevo, že se nemají proč bát kontrol. Předem souhlasí s tím, že jejich práci, ať už dobrou nebo špatnou, je možné dosledovat i deset roků nazpátek. 

Slovensko a Česko jsou ve využívání e-aukcí dál než okolní státy. Ve veřejném prostoru je na tom Slovensko o významná procenta lépe než čeští bratři. O to víc překvapí názory, které v poslední době na Slovensku zaznívají, že e-aukce lze jednoduše manipulovat, že vzniká prostor pro sofistikovanou kriminalitu a že je v každém případě lepší svěřit jejich realizaci e-aukčním specialistům. Pikantní je, že nejhlasitější šiřitel tohoto postoje je právě takovým outsourcingovým poskytovatelem, tzn. e-aukčním specialistou, který pro instituce dělá e-aukce dodavatelsky. Takže si tím prohlášením vlastně přihrává zájemce o business. Nešťastné je, že ty odvážlivce, kteří se rozhodli používat e-aukce, tím dostává do podezření, resp. podezřívání, většího než kdyby pracovali postaru bez e-aukcí. Aby to bylo ještě komplikovanější, tak se v jeho názoru zhlédla ve svém zanícení slovenská Transparency International. Ale co když je to jinak? Vždyť když si e-aukci dělá úřad sám, tak disponuje kontrolními mechanismy a navíc jeho zaměstnanci dokládají své vzdělání a bezúhonnost. Naopak když pro vás někdo udělá e-aukci outsourcingem, tak, co vy o něm víte, co víte o jejím zákulisí? Co víte o administrátorovi? Je slušný, nepodvádí, má čistý štít, nebyl trestaný? Nemá prospěch z vítězství konkrétního soutěžícího? Nebere peníze od obou stran? Proč by právě zaměstnanci z privátních firem měli být lepší nebo naopak horší než lidé z veřejného sektoru? Vždyť v tom asi lítáme všichni zhruba stejně. Nevypadá to, že by na úřadech měli pracovat jenom lumpové, ve firmách čestní občané a v neziskových zase jenom chytří a obětaví hrdinové. To by ten svět byl moc jednoduchý. Ovšem to důležité, co by bylo dobré si přesto všechno o e-aukcích pamatovat je, že ve výsledku šetří čas, peníze a charakter. 

Milan Kaplan

Prečo nechceme povinné elektronické aukcie

Tento nadpis by sa asi hodil lepšie do blogu nejakého dodávateľa (aj keď aj my sme dodávateľ) a nie na stránky najväčšieho poskytovateľa softwaru na aukcie na Slovensku. Ale klasický dodávateľ by ešte z nadpisu vyhodil “povinné”

Dnes sú aukcie veľkou módou. Za tie roky, čo školím klientov, som sa vždy na začiatku školenia pýtal, kto nikdy nepočul o aukcii. Pred piatimi rokmi sa hlásili skoro všetci. Postupne ten počet klesal a dnes (29.9.2010) sa už neprihlásil nikto. Aukciám sa jednoducho dnes nedá uniknúť. Je to moderná téma, v novinách skoro každý deň, diskusie pod článkami nekonečné a niektoré z príspevkov aj zmysluplné. Vláda sa rozhodla, že to s aukciami skúsi. Snahy tu boli aj v minulom volebnom období, ale zostali len na úrovni rétorických cvičení o 30% úsporách vo verejnom obstarávaní.

Títo vyzerajú byť iní. Aukcie boli predvolebnou témou, po voľbách o nich vláda neprestala hovoriť a dokonca sa tu aj objavil návrh novely zákona o verejnom obstarávaní, ktorý prikazoval uskutočňovať aukcie pri nákupe tovarov pre všetkých obstarávateľov. Minulú stredu síce na vláde neprešiel (?) ale už v piatok to kompenzovali uznesením vlády, ktoré prikazuje všetkým ústredným orgánom, ich organizáciám, štátnym podnikom použiť aukcie pri obstarávaní tovarov A SLUŽIEB A PRÁC (čiže vždy) od januára budúceho roku. Viac tu a tu .

Oproti návrhu zákona síce vypadla minimálne samospráva (tu ale aukcie aj tak tí, čo chceli, používajú) a spoločnosti, kde štát nemá 100% účasť, ale na druhej strane sa rozšíril okruh použitia z tovarov na všetko. A teraz poďme počítať. Ministrov je 12, nech má každý vo svojom rezorte len 20 organizácií (veľmi veľmi konzervatívny odhad, ale pre toto počítanie nám to stačí). To je 240 organizácií, k tomu nejaké tie ústredné orgány, dajme tomu 20, potom štátne podniky – možno 20. Ďalej nemusíme počítať, zatiaľ je to približne 280 subjektov. Títo všetci by mali o tri mesiace nabehnúť na elektronické aukcie pri všetkom a bez výnimky. Takže máme približne určenú stranu dopytu. A teraz sa poďme pozrieť na stranu ponuky.

Trh poskytovateľov elektronických aukcií je neobvyklý. Počet hráčov sa dá spočítať na prstoch jednej ruky a keď to veľmi preženiem, tak nám stačí maximálne ruka druhá a aj na nej ostanú neobsadené prsty. Teoreticky tu existuje EVO, program na elektronické verejné obstarávanie zabezpečený štátom, ktorý stál veľa peňazí a nikto ho nechce (používať). Od roku 2007 len niečo vyše 300 súťaží z celej možnej skupiny stoviek verejných obstarávateľov, ktorí sa tešili, že budú mať program zadarmo. EVO ale rieši len fázu zadávania ponúk, modul aukcie síce má, ale nikto ho nikdy nepoužil a z toho je jasné, že tadiaľ cesta nevedie (prvá aukcia bude v týchto dňoch na ministerstve školstva, podľa mňa aj posledná). EVO určite nemôžeme v našom prípade brať ako možný software na nasadenie aukcií od januára. Potom je tu NAR marketing, so svojim produktom PROe.biz. NAR je ďaleko najväčším hráčom na trhu (odhad je 80%), s najväčším počtom uskutočňovaných aukcií, s najväčším počtom klientov, užívajúcich software na aukcie. Ale NAR má na Slovensku v tejto chvíli niečo vyše 50 aktívnych klientov, ktorí aukcie pravidelne vyhlasujú. Začína nám to zapínať? Pokiaľ by NARu pripadla len polovica z možného koláča, znamenalo by to trojnásobok existujúcej klientely. Je potrebné si uvedomiť, že predajom softwaru to celé len začína, nie končí. Ten, kto chce aukcie používať, musí vedieť, ako na to, resp. sa to niekde naučiť. Znamená to trvalé poskytovanie odbornej pomoci, konzultácie pri nastavení jednotlivých súťaží, komunikácia s dodávateľmi, pomoc s prípravou aukcií … To sú stovky nových súťaží a na trhu v súčasnosti nie je dostatok ľudí s potrebnými odbornými znalosťami. 

Ďalší poskytovatelia sú viac-menej symbolickí. Je ich menej ako 5, počet predaných softwarov môžme odhadovať na jednotky a skôr o nich počuť v tlači vo vlastných PR článkoch ako v reálnom nasadení.

Potom je tu druhá skupina poskytovateľov, ktorí ale nepredávajú software, ale živia sa outsourcingom aukcií. Za úplatu uskutočnia elektronickú aukciu za obstarávateľa, ktorý “len” pripraví podklady, uskutoční zber prvotných ponúk a odovzdá predbežné vyhodnotenie. Tieto firmy majú pomerne širokú klientelu, pretože u každého klienta uskutočnia zopár aukcií a potom idú ďalej, lebo obstarávateľ zistí, že je to príliš drahé. Keďže vláda predpokladá povinné aukcie, teda vždy a dlhodobo, toto nie sú možní dodávatelia požadovaného produktu. Čiastočne dopyt pokryjú, ale v našom prípade nehrajú podstatnú úlohu, pretože sa bavíme o stovkách až tisíckach aukcií. Týchto firiem je na trhu tiež len pár a niektorí sem priputovali aj zo skupiny predajcov softwaru, lebo sa im na tomto poli darí viac.

Zrátané a spočítané, aj keby sa všetci aktuálni provideri na trhu spojili, nie sú schopní pokryť ani polovicu aktuálneho dopytu… Vzniká tu priestor pre “rýchlokvasené” produkty, ktoré vzniknú za pár dní s nálepkou sw na e-aukcie a zaplavia trh. Obstarávateľ, ktorý nemá žiadne informácie o tom, čo vlastne chce a ako taký software má vyzerať, je v pasci. Získa lacný program bez akejkoľvek podpory, ale on musí 1. januára vyhlásiť prvé aukcie. Prvé takéto požiadavky už začínajú chodiť a je jasné, že úradníci nevedia, čo majú dopytovať. Toto všetko v konečnom dôsledku môže priniesť diskreditáciu aukcií, pretože sa začnú množiť nepodarené súťaže (v dôsledku absencie know-how), na ktoré odporcovia aukcií len čakajú.

Povinné elektronické aukcie sú dobrou (aj) politickou témou. Aukcie naozaj fungujú a sú prínosom pre každého obstarávateľa, ktorý ich zaviedol. Ale uvedomil si niekto, kto tento návrh presadil, že drvivá väčšina tých, ktorí aukcie od januára musia používať, to nebude vedieť efektívne nasadiť a používať?