Zaujal ma článok Upíri štátu, predražené nákupy papiera A4 na čiernobielu tlač o 48%. Autor v ňom na základe informácií z centrálneho registra zmlúv porovnáva jednotkové ceny kancelárskeho papiera A4, za ktoré ho nakupuje vybraných sedem verejných obstarávateľov. A týmto porovnaním dospel k šokujúcemu záveru vyjadrenom v nadpise svojho článku. Vo firemnom nákupe sa pohybujem od roku 2001, elektronickým aukciám sa venujem od roku 2004 a krátko potom som sa začal zaoberať ich implementovaním do procesov verejného obstarávania. A s autorom jednoducho nemôžem súhlasiť, aj keď ja som ten posledný, kto by obhajoval efektivitu nákupu štátnych organizácií. Použité argumenty ale nedávajú logiku a čísla sú (verím, že nie zámerne) používané veľmi tendenčne.
Argument č.1:
Ministerstvo vnútra nakupuje ten istý kancelársky papier A4 od toho istého dodávateľa za 48 % vyššiu cenu ako Sociálna poisťovňa.
Ja hovorím – No a? Časy, keď ceny určoval centrálne štát, sú dávno preč. Našťastie aj u nás už vo väčšine prípadov ceny určuje trh. “Chceš kúpiť papier? Mám ho za toľko. Máš ďalšie ponuky? Ok, tam môžeme súťažiť a ty si vyber. Nemáš? Tak ber alebo nechaj tak.” Je to výrazne zjednodušené, ale jednoducho ceny určuje stret ponuky s dopytom (a vo verejnom obstarávaní v podstate len stret ponúk, pretože na strane dopytu sa viacmenej nevyjednáva) a nie to, za koľko nakúpila papier Sociálna poisťovňa v určitom čase a za určitých podmienok. Neskôr ukážem, že aj tých 48% je nezmysel. Je povinnosťou verejného obstarávateľa pripraviť súťaž tak, aby získal čo najviac ponúk a tým zabezpečil efektívnu súťaž. Bohužiaľ takýto stav je ešte stále veľmi zriedkavý. Ale ak na konci e-aukcia vyhodnocuje len dve alebo jednu ponuku, veľké zázraky s pohybom cien smerom nadol čakať nemôžeme.
Ďalej autor polemizuje o to, že firma XY ponúkla v sledovanom období v ôsmych verejných obstarávaniach 8 rôznych cien za rovnakú položku a nikto v štátnej sfére si to nevšimol.
?? Čo si kto mal všimnúť? Je výhradným právom každého dodávateľa vypracovať svoju cenovú ponuku do výberového konania podľa najlepšieho svedomia a vedomia. Ponuky vznikajú v konkrétnom čase a v konkrétnych podmienkach. Každá z nich je preto jedinečná a odráža napríklad skutočnosti ako: mám zákazky? je to dobrá referencia? oplatí sa mi to vzhľadom na ostatné podmienky súťaže? bola použitá e-aukcia? dostal obstarávateľ dostatočný počet ponúk aby bola zabezpečená súťaž? a podobne. Porovnávať jednotkové ceny bez ostatných súvislostí je nezmysel.
Argument č.2:
Opäť testované štátne organizácie nakupujú od veľkoobchodníka drahšie ako sú maloobchodné ceny v Tescu.
Netuším, prečo autor porovnáva výsledky verejných obstarávaní s maloobchodnými cenami v Tescu. Verejné obstarávanie je pomerne komplikovaný proces a tí, ktorí podľa neho postupujú, sú viazaní príslušným zákonom. Pri objemoch nákupov, ktoré sú v článku spomínané, verejné obstarávanie nepozná postup – skoč do auta a dovez z Tesca 4 kartóny papiera. Tescu, mimochodom, nikto nebránil, aby sa zúčastnilo predmetných obstarávaní. Každopádne autor opomenul fakt, že verejné obstarávanie sa vždy robí na celkové náklady – teda napríklad vrátane dopravy po celom Slovensku. V prípade Ministerstva vnútra je to napríklad až 259 dodacích adries po celom Slovensku (Pri Okresnom súde v Topoľčanoch sa jedná len o jedinú adresu). A toto vám Tesco za svoju cenu nezabezpečí…
Pozrime sa na záverečnú tabuľku, ktorá podľa mňa veľmi nešťastne porovnáva neporovnateľné. Referenčnou cenou za balík papiera je cena z Tesca, vyššie som uviedol dôvody, prečo už tento predpoklad je nesprávny. Najlepšie potom vyzerá nákup Sociálnej poisťovne (SP), ktorá si vysúťažila cenu dokonca nižšiu, než ju v auguste tohto roku malo Tesco na predajni. Zmluva SP je ale z roku 2010, ostatné porovnávané zmluvy sú len niekoľko mesiacov staré, takže obstarávanie SP sa konalo v iných podmienkach. Dodávka papiera pre SP je okrem toho len súčasťou balíka ďalších skoro 1000 položiek, pričom tabelačný papier a obálky sú v porovnateľných objemoch. Takže dodávateľ mal väčší priestor na hýbanie s cenou ako napríklad pri ministerstve vnútra, kde papier je jedinou nakupovanou komoditou. Druhý najlacnejší nákup sa podaril na Okresnom súde v Topoľčanoch. Tu ale ide “len” o 7500 EUR, čiže zákazku s nízkou hodnotou a je otázne, či ročná zmluva na fixnú cenu bola tým najlepším riešením. Na druhej strane takúto dodávku zvládne ľubovoľný lokálny dodávateľ, takže je tu predpoklad na väčší tlak na cenu, čomu sa musel víťaz prispôsobiť.
A teraz najväčší “hriešnik”, ministerstvo vnútra, ktoré podľa autora predražilo svoj nákup oproti SP o 48%. Autor sa ale v tomto prípade trochu pohral s číslami, alebo si nesprávne pozrel danú zmluvu. Pri cene 3,02 EUR za balík totiž uvádza nakupované množstvo ako “neuvedené”. Pohľad do zmluvy ale hovorí, že daná cena platí pri objednaní 1-25 balíkov. Takže porovnávame cenu za objednanie jedného balíka pre MV SR s cenou za 30.000(!) balíkov u SP. Takéto porovnanie samozrejme nemôže pre MV SR dopadnúť dobre. Pri objednaní 200 a viac balíkov ale ministerstvo vysúťažilo cenu 2,58 EUR za balík, čo ho v autorovej tabuľke zrazu posúva z posledného na druhé miesto, tesne pred súd v Topoľčanoch.
Pikoška na záver. Pohľad do zverejnených faktúr SP z posledného obdobia ukazuje, že poisťovňa nakupuje väčšinu papiera v cene 2,58 EUR za balík s DPH…
Takže kto je tu víťaz a kto porazený?
P.S. Nikdy som nepracoval v žiadnej zo spomínaných inštitúcií ani u víťaza spomenutých tendrov.
Príspevky
